Ako zažiť výhľad z unikátneho brala a veľmi sa pri tom nenachodiť.

Jedinečná skala s výhľadom, ktorá očarí každého… Bez lana, do hodiny, aj s menšími deťmi... Skaly a bralá sú zvyčajne výzvou pre horolezcov. Čerenova skala predstavuje výnimku. Je ľahko dostupná aj nešportovcom, dokonca sa Vám pri výstupe na ňu nestihne ani zatočiť hlava. Teda za predpokladu, že zachováte rozumný odstup od ostrej hrany brala.

Čerenova skala

Čerenová nie je veľmi výrazný kopec v Chočských vrchoch. Učupený medzi výraznými kopcami ako Prosečné, Pravnáč či Choč nie je na prvý pohľad z diaľnice, vlaku alebo od Tatralandie ničím zaujímavý. Od tvrdej konkurencie ho však od liptovských “kopčekov” odlišuje skalné bralo Čerenova skala. Bralo, pripomínajúce skalnú päsť, vytvára stolovú skalu. Znamená to, že na jeho vrchole sa nachádza výrazná plošinka s úžasným výhľadom. 

Náš výstup

Sme síce hrdí obyvatelia Liptova, na Čerenovej skale sme ešte mnohí neboli. Väčšina turistov uprednostňuje vyššie kopce a my nie sme výnimkou. Občas sa každému stane, že je času na turistiku o niečo menej, čo bol aj náš prípad. Keďže bol pekný deň, rozhodli sme sa využiť tento čas naplno. Tentokrát padla voľba konečne aj na túto skalu. K jej návšteve nás už dlhšiu dobu lákali pozitívne referencie turistov, či ich pekné zábery.  Aj napriek tomu, že sme vedeli do čoho ideme, nám to, čo sme uvideli na vrchole takmer vyrazilo dych… ale poďme pekne poporiadku.

K štartu nášho výletu sa presúvame autom. Ideme smerom z Liptovského Mikuláša  cestou vedúcou severnou stranou Liptovskej Mary. Postupne míňame Tatralandiu, Liptovský Trnovec a Liptovskú Sielnicu. Kúsok za Sielnicou odbočujeme doprava a ocitáme sa v nenápadnej dedinke Ižipovce. Skalné bralo je jasnou dominantou nad obcou a uľahčuje nám tak navigáciu. Nemáme veľa času a navyše vrtkavé počasie na prelome apríla a mája nás môže rýchlo zaskočiť. Preto ideme autom čo najvyššie. Nad dedinu nás popri nových domčekoch vyvedie stará asfaltka, ktorá sa stráca v hustej húštine. Väčšie auto by tu prešlo len tak tak… ak by to nešlo, tak pod skalu sa dá dostať aj z dedinky Liptovská Anna.

Auto nechávame na najvyššom bode cesty a hľadáme chodníček smerujúci do lesa. Je ich tu viacero, ale všetky nakoniec končia na zvážnici, ktorou sa treba vybrať chvíľu dole až po vyznačenú odbočku ku skale. Trasa je vyznačená červenou značkou, avšak nenachádza sa v každej mape. Trochu neobvyklé, ale nevadí… trasa nie je orientačne náročná. Chodníček lesom postupne naberá na sklone a kde tu sa medzi stromami začínajú vykreslovať kontúry skalného brala. Už pri pohľade zdola je jasné, že ide o veľké bralo a pôsobí naozaj majestátne. Skalu obchádzame z ľavej strany a raz-dva sme hore. Nie sme síce ešte na vrchole kopca, ale keďže chodník sa výrazne láme v pravo a otvára sa dokonalý výhľad od východu na západ. Na okraji brala týčiaci sa dvojkríž nám jasne hovorí, že sme už hore. 

Na skalnej plošine obrastenej trávou leží množtvo plochých skál. Sú ideálne na pohodlné sedenie a vychutnávanie si okolitej nádhery. Časť bližšie pri dvojkríži poskytuje skvelý výhľad na blízky Pravnáč, Liptovský hrad, Choč, Veľkú Fatru a hrebeň Nízkych Tatier. Scenériu trošku kazí komín v Ružomberku. 

Našu pozornosť po chvíli upúta nenápadná búdka na strome v strede plošiny. Nachádzame v nej vrcholovú knihu. Berieme si ju na východnú časť brala. Pri neobvyklom pohľade na Prosečné a Západné Tatry rozmýšľame, čo do nej napíšeme. Občasným pohľadom na dedinky pod nami získavame doslova nadhľad nad vecou, takže o inšpiráciu na písanie máme postarané.

Pobrať sa dole bez zaplnenej pamäte fotoaparátu by bola chyba a tak ju poctivo zapĺňame. O možné zábery nie je naozaj núdza. Cesta dole ubehne naozaj rýchlo a pocitom spokojnosti naberáme smer domov. Túto kratšiu túru s nádherným výhľadom vrelo odporúčame.

Zhnutie

Auto je vhodné odparkovať na ceste spájajúcu Liptovskú Annu s Ižipovcami alebo v jednej zo spomenutých dediniek. Prevýšenie od auta na skalu je 300 metrov na vzdialenosti 1,5 kilometra. My sme vyšli hore svižnou chôdzou za necelú polhodinku. Pre rodinný výlet s menšími deťmi sa hodinová hranica zdá byť zvládnuteľnou. To isté platí aj pre kondične menej trénovaných milovníkov prírody. 

 


Fotogaléria


Diskusia Facebook, Twitter, Google alebo Disqus

Sledujte nás na facebooku